Večer okolo quadu

Večera sa podáva od šiestej, takže väčšina študentov má do pol siedmej chvíľku voľna. Po nej totiž nasleduje povinná dvojhodinová študijná príprava. Aktuálne sa stmieva ešte pred šiestou, ale teplota je príjemná: takže sa po večeri dá ísť pekne prejsť. Alebo sedieť po okraji tzv. quadu. (Nádvorie to nie je, na átrium sa to tiež nepodobá, môžete mi písať, ako to slovensky pomenovať.) Okolo quadu je živý plot a strategicky umiestnené múriky, na ktorých sa dá sedieť.

Na mojej dnešnej obchôdzke v rámci dozoru som zasa zažil niekoľko zaujímavých situácií. Najprv mi dvaja prváci s vážnymi tvárami povedali, že sú nesmierne vyťažení. Po odpovedi, že ma to prekvapuje, keďže naplno budú mať školu až budúci týždeň, trochu zmĺkli. Zamysleli a opýtali, čo zásadné by som im – ako prvákom – poradil. Nevymyslel som nič lepšie než nájsť si vlastný rytmus. Potom by sa povinnosti mali zvládať lepšie. Keď ďakovali, až ma prekvapilo, ako to mysleli vážne.

Druhá zastávka bola dvojica spokojne klebetiaca francúsko-anglicky. Naši frankofónci sú veľmi zaujímavá a široká sociálna skupina. No ešte som ich nepočul miešať trochu francúštiny a angličtiny. Vymenil som si pár slov s Olivierom. Okrem inému mi prezradil, že nedostatok vízie v odpovedi na otázku „Kde chceš byť o päť rokov?“ nepovažuje za nedostatok. Univerzity a práca však boli nudné pre druhého z dvojice, tak som sa radšej odobral.

Pri dvoch študentoch obďaleč som mal dojem, že to nebude úplne bežný rozhovor. O spoločnosť nestáli, tak som chcel ísť ďalej. Skôr inuitívne som sa však zastavil a dozvedel sa: „To nič, ona len plače. Iba zo stresu.“ Slová hodné dobrej kamarátky. Očividne sa tam ďalej nič robiť nedalo. Ale obe boli počas prípravy na mieste, takže najskôr to bola pravda.

Je to tu občas ako svet v malom.