sobota 10. augusta 2019

Úplne vážne

Vnútro kontajneru: Hľadaj stojan na vankúš v tvare troleja.
Sú príhody, ktoré by (podľa mojej rodiny) mohli prihodiť len mne. Táto patrí medzi ne. Nech sa páči, pobavte sa.
Ráno sme si boli odložiť batožinu v sklade (lodný kontajner), aby sme ich nemuseli nosiť so sebou. Doobeda sme vybavili rôzne veci. Nakúpili, najedli sa, nasadli do doobeda požičaného auta. Zastavili sme sa po veci v kontajneri: naložili lampy, haraburdy a ťažké tašky, ktoré si moje ruky pamätali ešte od rána. Odfičali sme na kemp.
Na mieste sme ihneď vyložili zopár vecí, ktoré očividne chceli stráviť noc mimo auta (lampy, potraviny). A o nejakú hodinu sa vrátili po osobné veci. Môj trolej tam však nebol. Čo rozhodne nebol výsledok, ktorý by som si prial. Spolucestujúci potvrdili, že si nakladanie troleja nepamätajú. Záver bol priamočiary: trolej ostal v kontajneri. Čo znamenalo výlet do Oxfordu a späť.
Pohľad do kontajnera naznačuje, ako k tej nešťastnej udalosti mohlo dôjsť povšimnite si stojan na vankúš.

nedeľa 21. júla 2019

Musings on space-time


Minkowski's transparency show space-time and its geometry. Public domain, taken from wikipedia.
My experience so far tells me that finding the time to do something is a simplification. Often it is not just physical time that is called for. A work day has (say) eight hours, but still some (important) tasks (not necessarily) time-consuming do not get done (by me). So there seems to be a weird connection between physical time (its interval), and the mental time.

Space enters the frame, too. Five minutes in a crowded office do not amount to five minutes in a quiet and work-conductive environment (a library). So when looking for time to do something, you are actually looking for a time-space interval. Space and time are connected – as every visitor to a tea-house knows, and so did the old pioneers of special relativity.

There's more. Massive objects (read: stuff) that occupy space change the notion of time. I find it difficult to focus in a heavily "lived-in" area. Yes, this might come as a surprise to some of my readers. Hence the virtue of an uncluttered work space. I wish I can get there (or part of the way) in the foreseeable future. Funnily enough, the notion that heavy objects affect the flow of time  in their proximity is part of the narrative of general relativity. Mind-boggling, right?

streda 17. júla 2019

Zollcník, zllo-ník

Klasika o utečencoch a dokladoch. Zdroj: wikipedia

Predohra: Pred autobusom v Bratislave sa ma stewardka pýta na občianku alebo pas. Rezolútne odpovedám kladne, ukážem na peňaženku – doklady mám, vyťahovať ich zbytočne nechcem. Stewardka odovzdane pokračuje k ďalším cestujúcim.

Obraz 1 – Jarovce: Autobus spomalí odbočí bokom. Pred nami sú policajti. Spomínam si, ako sme takto zastavili v zime a nasledovala kontrola dokladov u každého cestujúceho. V srdci Schengenského priestoru geograficky, mentálne (žiaľ) na ďalekej periférii. Dočasné kontroly, ktoré sme horko-ťažko prijali počas futbalových majstrovstiev 2008, sa menia na bežnú realitu.
Cítim hnev. Lokálna politika si vynucuje kontroly autobusov z krajiny, ktorá utečencov ani neprijíma, ani ich nemá ako na svojom území mať.
Autobus nakoniec nezastavuje.

Obraz 2 – Zürich: Na prestup mám hodinu. Na bráne E ma privítajú rady čakajúce na kontrolu dokladov. Nevyzerá to dobre a chmúrne myšlienky zaháňa len viera v helvétsku efektivitu. Vyťahujúc pas sa rezignovane sa staviam na koniec, keď ma vyrušia dve vety. „Ste z Únie? Využite automatický systém.“ Ajhľa. Špeciálny koridor pre občanov EÚ a Švajčiarska. Sken pasu, potom fotenie. Mašine sa však nepáčim: alebo sa príliš mračím, alebo si myslí, že by som mal na krku mať iné slúchadlá. Predsa len pôjdem na prepážku. „Dobrý deň, ste zo Slovenska? A do Štátov letíte? Hej, rozumiem, že mašina má svojský zmysel pre humor. Majte sa dobre“. Cítim sa ako gróf. Mám silný európsky pas a komunikácia so švajčiarskym colníkom bola profesionálna aj ľudská.
Pred vstupom na bránu, odkiaľ sa lieta do Štátov, vyčíňa ďalšia kontrola. Rady masívne, ľudí veľa, nervozita značná. Zvyčajné otázky a ďalšia kontrola pasu. Ak by som neutekal na let, bolo by to nepríjemné. Takto je to stres.

Obraz 3 – Letisko v San Franciscu: Prvým krokom je prebojovať sa k samoobslužným terminálom na ESTA. Odtlačky prstov. Prsty sa zasa neomylne odmietajú nechať načítať. Pomôže colník. Dáva mi sanitizér. S počudovaním prijímam (opak ani len nezvažujem) a pokúšam sa opätovne. Tento raz úspešne. Radostne vykročím – a zisťujem, že to pravé čakanie je len pred mnou. O 65 (slovom šesťdesiatpäť) minút neskôr som na prepážke. „Priložte prsty. Vyššie. Silnejšie. Nižšie.“ „Typicky sa nedajú oskenovať“. “Dobre, navlhčite si ich dychom.“ Dych nie je až taký účinný ako sanitizér, ale naveľa-naveľa sa prsty načítajú. 
Dosť veľká otrava. Procesne nerozumiem, prečo sa tie prsty načítajú dva razy. A rozmýšľam nad tým, prečo krajina, čo z prisťahovalcov prosperuje asi najviac na svete, nevytvorí systém, ktorý utrmácaným pocestným vstup uľahčí. Zvlášť súcitím s posádkou lietadla – ako mi prezradili, týmto procesom si prejdú pri každej ceste.
Pocit grófa zo mňa už dávno spadol. A to som stále som držiteľom jedného z najsilnejších pasov na svete. A všetko, čo je potrebné na vstup a pobyt, mám. A nechcem si predstavovať situáciu, keď by to tak nebolo.

streda 27. februára 2019

Pozor žraloky!

Veľmi nebezpečný tvor

Pred pár dňami sa na okraji pláže objavila bezpečnostná páska. Vstup zakázaný. Chýbal už len nápis "miesto zločinu, nevstupovať". Bystrým okom sme zistili, že príčinou je niečo vo vode. 

utorok 26. februára 2019

Výročie 21.2




Je správne si pripomínať niektoré výročia. To posledné, veľmi mladé, zvlášť. Verný metóde jedného zo svojich učiteľov, zhrniem svoje myšlienky otáznikom a dvoma výkričníkmi.

? Otáznik pripomína, čo všetko je ešte treba vysvetliť. Za rok sme sa dozvedeli mnoho, zásadné otázky však zodpovedané stále neboli.

! Nech nezabudneme, že štát a jeho orgány ešte majú čo robiť. Pátrať, nájsť pravdu a spravodlivo potrestať vykonávateľov, objednávateľov, užívateľov konečných výhod... Kdekoľvek sú, a v akejkoľvek pozícii.

! Bez nás sa to nestane. Tlak a verejnosti sa ukázal v priebehu roka ako kľúčový. Občania sú zdrojom moci v štáte, a je na nás, aby sme to politickej reprezentácii i štátnym orgánom pripomínali.

sobota 3. novembra 2018

Peter's Pony

Peter's Pony. Midland School.

Boarding schools have lives of their own. Students and staff arrive, and leave after a time. Kids are raised there, and some even get born. In rare cases, people depart.

This is Peter's Pony. A memorial sculpture for a student who did not graduate from Midland as he lost his life in a accident. I could not but be impressed by the way his community commemorates him.

piatok 2. novembra 2018

Curriculum design (in 40 min.)

An careful observer will successfully identify the four distinct aspects of Communication & Empathy. Content: Rod and Matus.
Today at the Mastery Transcript Consortium workshop, we were asked to create a rubric for Communication and Empathy with someone with perspectives different from our own.

Time given: insufficient.
Complexity: slightly better than Global Warming
Output: poster
Group size: 2-3

I drew a line over writing the entire rubric on a poster – people never read poster text. A natural alternative was to capture the seminal points in a picture. While the result resembles kindergarten drawings, it fulfills the purpose. While I was creating it, I realised how I was inspired by my (former and current) colleagues Lisa and Ľubka.

The Universe sometimes wants to prove a point. Today, we were given the time to look at our posters at the end of the session, and people actually read them:)