Niekoľko dní dozadu som našiel v školskom inboxe (notoricky plný a nestíham odpovedať) odkaz, že sa ako benjamínek mám povinne zúčastniť školenia prvej pomoci. Streda, štvrtok, v súčte 1.5h. Pár kolegov frflalo na načasovanie: je zlé – treba si pripravovať kurzy. Ja si neviem predstaviť, že sa toto dá zvládnuť, keď už budeme normálne učiť.
Škola si zjavne myslí, že všetci na škole majú mať aspoň základný certifikát Červeného kríža a tomu zodpovedajúce znalosti. To znamená moderný systematický prístup (mávam JK) vrátane nácviku resuscitácie: klasicky aj s použitím defibrilátora (jeden kus tu máme). Priznám sa, že v tom zasa vidím snahu školy predísť najhoršiemu a zároveň vybudovať širokú sieť (potenciálnej) pomoci.
Školiteľ okrem iného demonštroval nielen svojský zmysel pre humor, ale aj istú nepoddajnosť, ktorá je s touto krajinou často asociovaná. Keď prišlo na možné zlomeniny rebier pri resuscitácii, prehlásil. If they not breathing, and no pulse, they are dead. You cannot become deader, can't you? You do not get worse with broken bones when you're dead. You can only come back to life. So do not worry about the ribs. Asi by sa dalo frflať, že toto videnie je zjednodušené, ale primerane zhŕňa lokálny postoj k ťažkým prekážkam.
-------
Ak pacient nedýcha a nemá pulz, nežije. Ak nežije, už sa mu nedá uškodiť, však? Ani zlomenými rebrami. Nezaťažuj sa rebrami: môže sa mu iba polepšiť – keď sa preberie.
:)
OdpovedaťOdstrániťNiekomu som kedysi davno vysvetloval podobnym sposobom, preco by som sa prilis nebal, ze pokaslem tracheotomiu, ak by bola potrebna. (Tusim to bola dokonca potencialna "obet", ktora sa velmi rychlo radsej prestala dusit.)