Dobrovoľníctvo a punk

Somár, kúsok od značky. Pripomienka pravej podstaty trailových bežcov.

Nejaký rok dozadu som sa rozhodol ísť dobrovoľníčiť na trailové podujatie. Realizoval som to na tohtoročnom Štefánik Trail s hlavnou trasou zo Sološnice do Rače. Na Babe sme rozložili občerstvovačku, poobdivovali a vypravili kategóriu človek + pes. Potom aj nordic walking. Postupom času začali pribiehať drsní ultratrailisti. Vidieť ich "z druhej strany" bolo inšpirujúce: vyžarovali nadšenie, odhodlanie, únavu. Občas pochybnosti. Na odbyt išli hlavne voda a kola. Našťastie nám nemuseli asistovať pripravení zdravotníci.

Poslední účastníci (hobitie typy s batohom pohybujúce sa rozvážnou stálou chôdzou) sú preč, balíme. Čo ďalej? Sú dve popoludní, vyčasilo sa. Nechať sa odviezť späť do Bratislavy ma neláka. Plus prisľúbil som, že podvečer pomôžem v cieli v Rači. Čo tak prebehnúť zvyšok trasy do Rače? Pôjde to? Obuté mám "mestské" trekové poltopánky: bežať sa v nich dá. Oblečenie je ok a príliš veľa harabúrd som si nepriniesol. Orgom oznamujem, že vybieham na trasu, nech o mne vedia.

Na technickej pauze zisťujem, že som z batoha vytriasol tričko s jakmi. Mal som ho rád, ale holt je z neho obeť Karpatom. Ešteže moju pozornosť zamestnávajú blížiace sa Konské hlavy. Tie som celé ešte nikdy nevybehol. Keď bežím KBK52 alebo Rýchlik Zoška, vybujačiť 67 výškových metrom na 425 metroch od rázcestia s cyklocestou je – ehm – kontroverzné. Dnes však idem len 20 km, tak to skúsim. Neideálne vybavenie ma zastaviť nemôže: výstup na horskú prémiu triedy HC zvládam za 5:36. Hurá!

Mozog je potvora. Sotva zvládneš jednu výzvu, už generuje ďalšiu. Tu mi vysvietil v hlave Somára. Toho som už párkrát vybehol a napoly to potom oľutoval. Samozrejme k Somárovi je treba vybehnúť všetko tiež. Posledný kúsok Somára je tiež pekný bonus: 55 výškových na 396 metroch. Je to menej než na tých Hlavách, ale hovor to nohám a pľúcam, keď idú na forsáž! Reliéf za Somárom je krásny: Prostredný vrch, Kozí chrbát, Salaš, Javorina – karpatský bežec ich má v oku a nohách ako trpaslíci hory okolo Morie. Všetko to ide vybehnúť!

Na občerstvovačku Bielom kríži pribieham za 1h:42min. Je tam teplo a veselo. Dozvedám sa, že trasa pokračuje po žltej a potom po modrej. A ak tam zablúdiš, na Psotkov memoriál zabudni. 

Žltú z Bieleho kríža poznám: ide dozadu na Bystrické. Koľkokrát som po nej fičal na Rýchliku! Beží sa mi dobre, predbieham ďalšieho bežca. A už je tu Bystrické, známe to miesto. Odbočka na Medené Hámre doprava, Bystrickú horu doľava. Ja si bežím spokojne rovno. Ešte asi dva kilometre, kým mi v hlave nevyklíči obava, že som na zostupovej ceste do Mariánky. Nevravel som, že trasu poznám z Rýchlika?! Otáčam sa, lovím telefón, skúšam mapy.cz. Signál žiaden a našli ma komáre. Paráda. O chvíľku stretávam cyklistov, ktorí ma k modrej do Rače navigujú cez Biely kríž. To istotne ide, ale až tak sa vracať nechcem. Rozvážne a demotivovane pomaly klušem späť. V Bystrickom nachádzam celé papiernictvo fáboriek, ukazujúcich k Bystrickej hore. Grrrr. A ako dobre sa mi tu pred pol hodinou bežalo!

Únavu už trochu cítim: mám za sebou 20 km a 2h:30 od štartu. Znova si uvedomujem, aké užitočné sú hodiny, čo hlásia zmeny smeru. Zaprisahávam sa v budúcnosti si religiózne ukladať zložitejšie a dlhšie trasy. Trasu predo mnou si matne vybavujem: najprv Bystrická hora a potom brutus na Pánovu lúku. Pánova lúka je špecialita Štefánik trailu – škaredo som na ňu frflal aj počas ST 140. Na cvičný beh je ideálna: krásnych 36 m na 216 m, ale unaveného bežca rozhodne nepoteší. Od Pánovej lúky mám úlohy len dve: držať sa modrej a nespadnúť. Oboje sa mi nakoniec podarí.

Atmosféra v cieli na amfiku v Rači je oslavná. Bežci sa unavene vytešujú z dokončenia a užívajú si hostinu, čo je pre nich pripravená. Organizátori sa usmievajú a užívajú si, ako podujatie výborne dopadlo. Krásny to deň – tých 5km navyše a trochu frustrácie – to nezmenia. A pred odchodom z cieľa mi pod hrozbou ktoviečoho nanútia krabicu extrémne dobrých cookies...