Z kruháča medzi Pod Lesom a Novou Lesnou – lokálpatrioti prepáčia nejasnosť vyjadrenia – je to na Slavkovský štít 10.4 km. Prvých tri a pol kilometra vedie k dolnej stanici pozemnej lanovky v Starom Smokovci. Toto je prvá tretina vzdialenosti na vrchol, ale len 12% prevýšenia. Vtipné je, že to lokálne dá zabrať i tak, napr. úsek od liečebne k Timrave je luxusný. Koniec-koncov Memoriál Jána Stilla tento úsek obchádza. Tak, či onak kilometre s prevýšením nad 50 metrov si nohy všimnú a je treba sa tomu prispôsobiť. Tu som sa šetril, vediac, čo ma ďalej čaká.
Od stanice pozemky k rázcestiu s červenou je to 2.2 kilometra s 330 výškovými metrami. To je už v princípe chodecký terén: ani pri jednej ceste hore, som to celé nevybehol. Ak by to aj išlo, je otázne, aké to je rozumné. Tento raz som sa o výbeh ani nepokúšal: keď som pozvoľna prešiel do chôdze, už som sa ani poriadne nerozbehol. Celkovo bolo trochu pod mrakom ale dosť teplo. Na hrebeni poletovali kusy oblakov a vyzeralo to trochu sivo.
Nasledujúci úsek sa mi vždy zdal ako oddychovka: cestička vedie ešte stále lesom a podklad je mäkký. Korene tam príliš nie sú, takže nie je potrebné sledovať každý krok. Aj dnes sa ním išlo výborne. Moja snaha o umiernený poklus narážala na to, že môj prirodzený „zdvih“ nohy hore kopcom nebol dostatočný na prekračovanie bežných nerovností. Po dvoch zakopnutiach som sa vrátil k chôdzi. Pokračovať v behu by si vyžadovalo aj väčšie sústredenie na každý krok, aj viac svalovej námahy. Je vtipné sledovať, ako horský terén mení perspektívu: tento úsek má 1.2 kilometra a 150 výškových metrov. Vskutku oddychovka.
Na chvíľu sa zastavíme. Sme totiž na Slavkovskej vyhliadke. Samozrejme sa tu dá kochať výhľadmi a obetovať čas fotografickému kultu, ale je to aj vyslovene vhodné miesto na technickú prestávku. Čas previazať si šnúrky, zjesť horalku alebo gél, prípadne zhodiť alebo nahodiť vrchnú vrstvu. Slavkovská vyhliadka sa nachádza na mieste, kde les prechádza do kosodreviny: miest na zastavenie mimo chodníka ubudne. Mení sa aj charakter chodníka, už sme takmer úplne medzi kameňmi a pomaly aj na nich.
Veteráni hovoria, že maratón sa začína po tridsiatom kilometri. Tým nechcú povedať, že prvých tridsať kilometrov ide hravo, ale zdôrazňujú, že úsilie na tie ďalšie bude výrazne vyššie. V podobnom duchu sa dá povedať, že výstup na Slavkovský začína od Vyhliadky. Pri pohľade na dáta to tak aj je: ešte stále ostáva vyše 900 metrov prevýšenia, t.j. 57% z celkového úhrnu. Osvedčilo sa mi ako najbližší cieľ uvažovať Nos, resp. Sedlo pod Nosom. Medzi Vyhliadkou a Sedlom je 740 výškových metrov na troch drsných kilometroch. Keďže tu spomalia aj zdatné a drsné duše, majú čas pozorovať okolie.
Prvý kilometer vedie serpentínami na Štrbavý hrebeň kosodrevinou a skalami. Napriek tomu, že cesta je fantasticky značená, je možné sa tu zamotať. (Pri ceste späť to platí ešte viac.) Mne navigáciu uľahčovali turisti predo mnou a bzučanie hodiniek, upozorňujúce na prudké zmeny smeru. Pamätal som si, že očakávané tempo tu je okolo 21–22 minút na kilometer. Plus-mínus to tak aj vyšlo, aj keď to bolo dosť namáhavé.
Druhý kilometer bol ťažší: zdolával som ďalších 250 výškových metrov a telo hlásilo aj nedostatok expozície v podobnom teréne, aj akumulovanej únavy. Práve časť tohto kilometra je asi zodpovedná za všeobecne málodobrú povesť tohto výstupu: chvíľami totiž nie je jasné, že človek postupuje k cieľu. Nudu čoskoro zahnalo počasie: natrhané oblaky sa na hrebeni vytešovali v spoločnosti vetríka. Ten bol v nárazoch vyslovene nepríjemný. Jeho intenzita síce nepodrývala stabilitu, ani zásadne nebrzdila, ale rezultujúci teplotný diskomfort bol citeľný.
Posledný kilometer na Nos bol dôstojným nástupcom svojich predchodcov. Terén bol exponovanejší, vietor silnejší, únava už značná. Reagoval som krátkou prestávkou na oblečenie vetrovky. Tá dosť pomohla, podobne ako rukavice. Moja rýchlosť zostúpila na úroveň 26 minút na kilometer, ale v takých podmienkach sa ráta každý krok. A aj takto ma ostatní turisti nedobiehali. Spestrením tohto úseku boli malé firnové fliačiky okolo chodníka a aj na ňom. Ako zvyčajne toto vyvolalo bifurkáciu trasy: časť turistov má aj pred firnom rešpekt. O pár sto krokov neskôr prechádzam z hrebeňa na južnú stranu Nosa, resp. hrebeňa. A z Nosa je to na Štít už len kúsok!
Na jednej strane som sa tešil, že je predo mnou posledný kilometer, na druhej som citlivo vnímal aj svoju únavu, aj okolité podmienky. Za Nosom to bez dlhých vetruodolných nohavíc bola nehostinná zóna. A to, že mi zostávalo asi tri deci vody, mi nadšenia nepridalo. Tak či onak, ten posledný úsek vnímam ako ľahší. Čo nezodpovedá ani mojej rýchlosti – plazil som sa tempom 27 minút na kilometer, ale išlo to. Na časti tohto posledného úseku je podkladom hlineno-kamenistá suť. Tá je dodatočnou obtiažou aj cestou hore, aj dole. Ukázalo sa však, že vrchol bol bližšie, než som si pamätal: zo Sedla to bolo menej než tri štvrte kilometra. Možno je zvláštne nechať sa takto prekvapiť v dobe mapových GPS, ale pri rýchlom presune v chlade sa človek s hodinkami hrá len toľko, čo musí.
Vrcholová zastávka bola veľmi krátka: stačila na tri zábery a jednu nevydarenú hlasovú správu. A dole to ktovieako radostne nešlo, ale aspoň som si držal pozornosť referovaním protiidúcim vzdialenosť od vrcholu.
Prečo to tento raz išlo ťažšie? Systematický dôvod: tohtoročná príprava bola na rovine. Situačne som mal za sebou tri behy štyri dni po mesačnej pauze, a znova som pri aktivite málo jedol. Pri výstupe som prinajmenšom jeden skonzumovať zabudol. Je zaujímavé, ako sa únava dokáže zhoršiť tým, že sa človek zabudne najesť!
Ešte rozpis vzdialeností a prevýšení. Keďže polohu Sedla za Nosom poznám len približne, údaje v posledných dvoch riadkoch môžu byť mierne skreslené.
|
úsek |
vzdialenosť (km) |
prevýšenie (m) |
prevýšenie na km (m) |
|
Kruháč-Pozemka |
3,5 |
195 |
56 |
|
Pozemka-Rázcestie |
2,2 |
333 |
151 |
|
Rázcestie-Vyhliadka |
1,2 |
154 |
128 |
|
Vyhliadka-Nos |
2,9 |
740 |
255 |
|
Nos-Štít |
0,62 |
171 |
276 |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára