piatok 7. júla 2017

List od Žaburu


V uhorkovej sezóne sa publikuje typicky všetko. Vodníkove myšlienky sú jeho vlastné.

Vždymokrý Stržzbreh,

idem sa tu s Tebou podeliť o smútok, čo som nezažil od času, čo som neúspešne dvoril Starej z Vislavy a ona mnou ohrdla. Deväť dní som jej zrána posielal dole Čereňou deväť koní. A voda mi hore prúdom prinesla dve kruté slová: "Dieťa, prestaň." Istou útechou mi bola radosť z prevrátených člnov a niekoľkých duší pod moje hrnčeky. No bolelo to viac než vysychanie oka. Počúvaj.
Mocná je voda a ďaleko som ňou cestoval obdobiami a krajinu. Až prišiel som do kraja hornatého, kde ľadovo chladné potoky pramenili vo veľkých výškach alebo tam priamo vytekali z jazier. I povedal som si, že tu bude radosť hore prúdom si zaplávať. Tiahol som míle ako pstruh, chvíľami preskakujúc pereje a skaly. Spokojne som sa divočil – a veru bolo by mi veselo ako za búrky nebyť tých všadeprítomných mostov a lávok. Tak sa mi chcelo utrhnúť ich, ale premohol som sa. Tie ľuďmi zostrojené kusy železa by mi trvalo mesiace odniesť i na Čereni. Radosť či nie, tu som mal menšiu moc.
Plával som vysoko potokom studeným, krásnou a veselou riavou. I ľudia ho nechajú na pokoji: a keď nie, rýchlo im modrajú ruky a nohy – až radosť pozerať. Lenže hlas potoka mi pripadal nejaký bojazlivý, akoby sa zdráhal ukázať svoju silu. Po ďalšej plavbe som príčinu uvidel.
Tí mizerní smrteľní vydriduši na tak nádhernej riečke postavili hať! Prúd, čo rozvodnená nevydá ani jedného koňa, prehradili železom a kameňom! Stržzbreh, nikdy som im nerozumel – občas ani vtedy, keď im posledné bubliny z úst vychádzali. Arci toto sa pochopiť nedá. Videl som som spupného hradného pána Tučbrucha Ostrého stavať most ponad Vislavu. Čo z toho – on vedel, že stavba spadne, – ale chcel ukázať, čo si môže dovoliť. Čo však majú zo spútania tohto potoka!? 
Jeho pieseň je krotká a slabá, bojí sa rozbehnúť. Moje staré studené srdce ma bolí, keď na to pomyslím. A ešte jedna myšlienka: oni občas veria, že ich duša je tá najdôležitejšia a najcitlivejšia časť ich biednych existencií. Veru musíme sa pozrieť dôkladne pod naše hrnčeky, lebo po tomto neverím, že čokoľvek dobré (podľa ich chápania) by pod nimi mohlo byť. Ešteže duša je duša a kone napojí tak či tak.

Žabura Čereňský

 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára