Tatranské largo v siedmych častiach

Obrázok občas povie viac. A aj to, že aj majster Garmin sa občas utne.

Začína sa v Hornom Smokovci na parkovisku pri Gálfy športe. Trasa vedie popri ceste. Pocitovo je okolo nuly, jemne sneží. Zimu je napriek jej miernosti cítiť. Je jedno, koľko si nabehal(a) minulú zimu. Začiatky v novej sú mrazivé. Vybavujem si osvedčené pravidlo: prvé dva kilometre mi môže byť chladno, potom to bude úplne v pohode. V Starom Smokovci sa už ľudia opatrne a úctyhodne držia na okraji chodníka, aby sa nešmykli. To mi potenciálne iba berie ideálnu stopu. Dva kilometre ubehnú ešte pred Sibírom a zima sa pocitovo vyparila. Super. Ľudí je pomenej, chodník osvetlený slabšie, cesta sa rovinato vinie k Zrubom a smerom na Tatranskú Polianku. V hlave sa mi vynára pochybnosť, či sa skutočne chcem trieskať do vrchu. Nevábnou alternatívou sú Vyšné Hágy.

Tatranská Polianka prerušuje neplodné úvahy. Päť kilometrov za mnou, stúpanie predo mnou. Značku neidentifikujem na prvý pokus. Nevadí, času je dosť. Asfaltka smer Sliezsky dom je moja najmenej obľúbená zostupová trasa. Vybehnúť ju je však iné kafé. Cesta alebo značka? Značka totiž asfaltku pravidelne pretína smerom po gradiente, čím vzdialenosť výrazne skracuje. A vylepšuje stúpanie. Po ceste to vydržím vyše kilometra. Sto metrov prevýšenia na kilometer, tempom okolo 8 minút. Ešteže som to nevedel – to by som si na značku netrúfol.

Odbočka doľava do lesa, cesta vyzerá byť prechodená. Neber to. Po pár nádychoch je jasné, že toto pôjde pomaly. Krátke kroky. Pozornosť zaostrená na prípadné prekážky. Tep okolo sto šesťdesiat – blízko bežného operačného maxima. Zaberačka. Schody v zimnom lese. Juchú. A na konci nebude bufet. Ba dokonca sa bude treba rozhodnúť, čo ďalej. Mám dosť, alebo to skúsim potiahnuť až hore? A čo urobím pre to, aby som nebežal tri hodiny? Na tak dlhý beh pripravený nie som.

Heavy metal končí po necelom kilometri. Rázcestie žltej a zelenej. Za mnou je 160 výškových, trvalo mi to jedenásť minút. A tak sa aj cítim. Ďalej idem po ceste – na ďalšie laškovanie s gradientom to nevidím. Ako by povedal klasik, stúpať sa dá aj po vrstevnici! Skialpinistami dobre udržiavaná cesta je luxus. Snehu tak akurát, stúpanie veľmi príjemné. Pocitovo aj tepovo. Nie po prvý raz si pripomínam, ako dobré je občas sa na hodinky nepozerať. Po dvoch kilometroch (po krásnej rovinke so 100 m/km) nachádzam rázcestie žltej. Odbočka doľava vyzerá lákavo dovtedy, kým si neprečítam, že vedie na rázcestie pod Hrubým vrchom. Tam dnes večer ísť nechcem. Sliezsky dom vraj okolo pol hodiny. Ak som to dobre prečítal. Behom asi polovica, hm? Nejde to zle: stúpanie je rozumné, sneží príjemne, áut je nenulové minimum. Lyžiari zmizli. Zrazu vidím svetlo. Hurá! So svetlom prichádza aj silnejší vánok. Som nad hornom hranicou lesa a niekoľko desiatok metrov od chaty. Vo vetrisku. Bezčasú chvíľu nič nevidím a prebíjam sa poryvmi vetra. Bonus na záver, niee?

Som v chate. Píšem základni, že začínam so zostupom. A zhltnem polku čokolády. Mám za sebou necelých dvanásť kilometrov. Čas vymyslieť dobrú trasu dole. Šikovné riešenie minimalizuje vzdialenosť: v tejto chvíli nemá zmysel atakovať vzdialenosť nad 25 km. Tak volím žltú dole do Smokovca. Tradične zamrznutý potok pod chatou však nerešpektuje sezónne zvyklosti a vcelku spokojne si tečie. Nuž ak si nedám pozor, skončím s nohou vo vode. Za rázcestím neposlušný potok opúšťam. Tu ma víta kosodrevina. Naivne dúfam, že si vystačí s rastom mimo cestičku, ale ona má väčšie ambície. Vybavujem si (mimoriadne zhubnú) inštrukciu zo škôlky: múdrejší ustúpi. Tak bežím ako v džungli: tu sa uhnem nejakému konáru, tam bežím prikrčený ako Gloch. Kosodrevina zaznamená niekoľko úspešných zásahov a opakovane zo mňa oholí čelovku. Celkovo som rád, že mám vlnenú čiapku, zopár rán utlmila hrdinsky.

Voľný les. Zostup. Mäkký podklad, jasná cesta, skoro žiadne prekážky. Neber to. Začínam si pripadať ako bežec. S nevetrom opreteky. Radosť sa hýbať. Kým sa nepošmyknem. Pristávam na kolenách, to ľavé si jemne ťuknem o prekážku. Viem, čo bude nasledovať. Stuhne a nepôjde ho ľahko ani vystrieť, ani pokrčiť. Časom pôjde rozbehať. A budem pomalší. Koleno je tuhé, ale silou vôle sa prinútim nechodiť. Ide to. Krok po kroku, prískok k prískoku. Tréning z maratónov sa pozná. Pohoda-nepohoda, telo si pamätá, ako sa behá. I cez trochu bolesti. Zrazu pozorujem, že zasa normálne bežím.

Som v Smokovci. „Prečo ten ujo tak beží?“ Ponáhľa sa na večeru, pomyslím si. Beh po chodníkoch je iná disciplína. Systémy sú už navyknuté na sneh, s rovnováhou nemám problémy. A na hlavnej ceste do Dolného Smokovca už sneh nie je. Dokonca ani posyp. Fičím tempom pod päť minút, – bodaj by aj nie, keď je to krásne dole kopcom! Úspešne sa zaparkujem v kolibe. Skoro dvadsaťdva kilometrov, okolo 800 metrov prevýšenia. Som spokojný.

Úplne vážne

Vnútro kontajneru: Hľadaj stojan na vankúš v tvare troleja.

Sú príhody, ktoré by (podľa mojej rodiny) mohli prihodiť len mne. Táto patrí medzi ne. Nech sa páči, pobavte sa.
Ráno sme si boli odložiť batožinu v sklade (lodný kontajner), aby sme ich nemuseli nosiť so sebou. Doobeda sme vybavili rôzne veci. Nakúpili, najedli sa, nasadli do doobeda požičaného auta. Zastavili sme sa po veci v kontajneri: naložili lampy, haraburdy a ťažké tašky, ktoré si moje ruky pamätali ešte od rána. Odfičali sme na kemp.
Na mieste sme ihneď vyložili zopár vecí, ktoré očividne chceli stráviť noc mimo auta (lampy, potraviny). A o nejakú hodinu sa vrátili po osobné veci. Môj trolej tam však nebol. Čo rozhodne nebol výsledok, ktorý by som si prial. Spolucestujúci potvrdili, že si nakladanie troleja nepamätajú. Záver bol priamočiary: trolej ostal v kontajneri. Čo znamenalo výlet do Oxfordu a späť.
Pohľad do kontajnera naznačuje, ako k tej nešťastnej udalosti mohlo dôjsť – povšimnite si stojan na vankúš.

Musings on space-time

Minkowski's transparency show space-time and its geometry. Public domain, taken from wikipedia.

My experience so far tells me that finding the time to do something is a simplification. Often it is not just physical time that is called for. A work day has (say) eight hours, but still some (important) tasks (not necessarily) time-consuming do not get done (by me). So there seems to be a weird connection between physical time (its interval), and the mental time.

Space enters the frame, too. Five minutes in a crowded office do not amount to five minutes in a quiet and work-conductive environment (a library). So when looking for time to do something, you are actually looking for a time-space interval. Space and time are connected – as every visitor to a tea-house knows, and so did the old pioneers of special relativity.

There's more. Massive objects (read: stuff) that occupy space change the notion of time. I find it difficult to focus in a heavily "lived-in" area. Yes, this might come as a surprise to some of my readers. Hence the virtue of an uncluttered work space. I wish I can get there (or part of the way) in the foreseeable future. Funnily enough, the notion that heavy objects affect the flow of time  in their proximity is part of the narrative of general relativity. Mind-boggling, right?

Zollcník, zllo-ník

Klasika o utečencoch a dokladoch. Zdroj: wikipedia

Predohra: Pred autobusom v Bratislave sa ma stewardka pýta na občianku alebo pas. Rezolútne odpovedám kladne, ukážem na peňaženku – doklady mám, vyťahovať ich zbytočne nechcem. Stewardka odovzdane pokračuje k ďalším cestujúcim.

Obraz 1 – Jarovce: Autobus spomalí odbočí bokom. Pred nami sú policajti. Spomínam si, ako sme takto zastavili v zime a nasledovala kontrola dokladov u každého cestujúceho. V srdci Schengenského priestoru geograficky, mentálne (žiaľ) na ďalekej periférii. Dočasné kontroly, ktoré sme horko-ťažko prijali počas futbalových majstrovstiev 2008, sa menia na bežnú realitu.

Cítim hnev. Lokálna politika si vynucuje kontroly autobusov z krajiny, ktorá utečencov ani neprijíma, ani ich nemá ako na svojom území mať.

Autobus nakoniec nezastavuje.

Obraz 2 – Zürich: Na prestup mám hodinu. Na bráne E ma privítajú rady čakajúce na kontrolu dokladov. Nevyzerá to dobre a chmúrne myšlienky zaháňa len viera v helvétsku efektivitu. Vyťahujúc pas sa rezignovane sa staviam na koniec, keď ma vyrušia dve vety. „Ste z Únie? Využite automatický systém.“ Ajhľa. Špeciálny koridor pre občanov EÚ a Švajčiarska. Sken pasu, potom fotenie. Mašine sa však nepáčim: alebo sa príliš mračím, alebo si myslí, že by som mal na krku mať iné slúchadlá. Predsa len pôjdem na prepážku. „Dobrý deň, ste zo Slovenska? A do Štátov letíte? Hej, rozumiem, že mašina má svojský zmysel pre humor. Majte sa dobre“. Cítim sa ako gróf. Mám silný európsky pas a komunikácia so švajčiarskym colníkom bola profesionálna aj ľudská.

Pred vstupom na bránu, odkiaľ sa lieta do Štátov, vyčíňa ďalšia kontrola. Rady masívne, ľudí veľa, nervozita značná. Zvyčajné otázky a ďalšia kontrola pasu. Ak by som neutekal na let, bolo by to nepríjemné. Takto je to stres.

Obraz 3 – Letisko v San Franciscu: Prvým krokom je prebojovať sa k samoobslužným terminálom na ESTA. Odtlačky prstov. Prsty sa zasa neomylne odmietajú nechať načítať. Pomôže colník. Dáva mi sanitizér. S počudovaním prijímam (opak ani len nezvažujem) a pokúšam sa opätovne. Tento raz úspešne. Radostne vykročím – a zisťujem, že to pravé čakanie je len pred mnou. O 65 (slovom šesťdesiatpäť) minút neskôr som na prepážke. „Priložte prsty. Vyššie. Silnejšie. Nižšie.“ „Typicky sa nedajú oskenovať“. “Dobre, navlhčite si ich dychom.“ Dych nie je až taký účinný ako sanitizér, ale naveľa-naveľa sa prsty načítajú. 

Dosť veľká otrava. Procesne nerozumiem, prečo sa tie prsty načítajú dva razy. A rozmýšľam nad tým, prečo krajina, čo z prisťahovalcov prosperuje asi najviac na svete, nevytvorí systém, ktorý utrmácaným pocestným vstup uľahčí. Zvlášť súcitím s posádkou lietadla – ako mi prezradili, týmto procesom si prejdú pri každej ceste.

Pocit grófa zo mňa už dávno spadol. A to som stále som držiteľom jedného z najsilnejších pasov na svete. A všetko, čo je potrebné na vstup a pobyt, mám. A nechcem si predstavovať situáciu, keď by to tak nebolo.