Tatranské largo v siedmych častiach

Obrázok občas povie viac. A aj to, že aj majster Garmin sa občas utne.

Začína sa v Hornom Smokovci na parkovisku pri Gálfy športe. Trasa vedie popri ceste. Pocitovo je okolo nuly, jemne sneží. Zimu je napriek jej miernosti cítiť. Je jedno, koľko si nabehal(a) minulú zimu. Začiatky v novej sú mrazivé. Vybavujem si osvedčené pravidlo: prvé dva kilometre mi môže byť chladno, potom to bude úplne v pohode. V Starom Smokovci sa už ľudia opatrne a úctyhodne držia na okraji chodníka, aby sa nešmykli. To mi potenciálne iba berie ideálnu stopu. Dva kilometre ubehnú ešte pred Sibírom a zima sa pocitovo vyparila. Super. Ľudí je pomenej, chodník osvetlený slabšie, cesta sa rovinato vinie k Zrubom a smerom na Tatranskú Polianku. V hlave sa mi vynára pochybnosť, či sa skutočne chcem trieskať do vrchu. Nevábnou alternatívou sú Vyšné Hágy.

Tatranská Polianka prerušuje neplodné úvahy. Päť kilometrov za mnou, stúpanie predo mnou. Značku neidentifikujem na prvý pokus. Nevadí, času je dosť. Asfaltka smer Sliezsky dom je moja najmenej obľúbená zostupová trasa. Vybehnúť ju je však iné kafé. Cesta alebo značka? Značka totiž asfaltku pravidelne pretína smerom po gradiente, čím vzdialenosť výrazne skracuje. A vylepšuje stúpanie. Po ceste to vydržím vyše kilometra. Sto metrov prevýšenia na kilometer, tempom okolo 8 minút. Ešteže som to nevedel – to by som si na značku netrúfol.

Odbočka doľava do lesa, cesta vyzerá byť prechodená. Neber to. Po pár nádychoch je jasné, že toto pôjde pomaly. Krátke kroky. Pozornosť zaostrená na prípadné prekážky. Tep okolo sto šesťdesiat – blízko bežného operačného maxima. Zaberačka. Schody v zimnom lese. Juchú. A na konci nebude bufet. Ba dokonca sa bude treba rozhodnúť, čo ďalej. Mám dosť, alebo to skúsim potiahnuť až hore? A čo urobím pre to, aby som nebežal tri hodiny? Na tak dlhý beh pripravený nie som.

Heavy metal končí po necelom kilometri. Rázcestie žltej a zelenej. Za mnou je 160 výškových, trvalo mi to jedenásť minút. A tak sa aj cítim. Ďalej idem po ceste – na ďalšie laškovanie s gradientom to nevidím. Ako by povedal klasik, stúpať sa dá aj po vrstevnici! Skialpinistami dobre udržiavaná cesta je luxus. Snehu tak akurát, stúpanie veľmi príjemné. Pocitovo aj tepovo. Nie po prvý raz si pripomínam, ako dobré je občas sa na hodinky nepozerať. Po dvoch kilometroch (po krásnej rovinke so 100 m/km) nachádzam rázcestie žltej. Odbočka doľava vyzerá lákavo dovtedy, kým si neprečítam, že vedie na rázcestie pod Hrubým vrchom. Tam dnes večer ísť nechcem. Sliezsky dom vraj okolo pol hodiny. Ak som to dobre prečítal. Behom asi polovica, hm? Nejde to zle: stúpanie je rozumné, sneží príjemne, áut je nenulové minimum. Lyžiari zmizli. Zrazu vidím svetlo. Hurá! So svetlom prichádza aj silnejší vánok. Som nad hornom hranicou lesa a niekoľko desiatok metrov od chaty. Vo vetrisku. Bezčasú chvíľu nič nevidím a prebíjam sa poryvmi vetra. Bonus na záver, niee?

Som v chate. Píšem základni, že začínam so zostupom. A zhltnem polku čokolády. Mám za sebou necelých dvanásť kilometrov. Čas vymyslieť dobrú trasu dole. Šikovné riešenie minimalizuje vzdialenosť: v tejto chvíli nemá zmysel atakovať vzdialenosť nad 25 km. Tak volím žltú dole do Smokovca. Tradične zamrznutý potok pod chatou však nerešpektuje sezónne zvyklosti a vcelku spokojne si tečie. Nuž ak si nedám pozor, skončím s nohou vo vode. Za rázcestím neposlušný potok opúšťam. Tu ma víta kosodrevina. Naivne dúfam, že si vystačí s rastom mimo cestičku, ale ona má väčšie ambície. Vybavujem si (mimoriadne zhubnú) inštrukciu zo škôlky: múdrejší ustúpi. Tak bežím ako v džungli: tu sa uhnem nejakému konáru, tam bežím prikrčený ako Gloch. Kosodrevina zaznamená niekoľko úspešných zásahov a opakovane zo mňa oholí čelovku. Celkovo som rád, že mám vlnenú čiapku, zopár rán utlmila hrdinsky.

Voľný les. Zostup. Mäkký podklad, jasná cesta, skoro žiadne prekážky. Neber to. Začínam si pripadať ako bežec. S nevetrom opreteky. Radosť sa hýbať. Kým sa nepošmyknem. Pristávam na kolenách, to ľavé si jemne ťuknem o prekážku. Viem, čo bude nasledovať. Stuhne a nepôjde ho ľahko ani vystrieť, ani pokrčiť. Časom pôjde rozbehať. A budem pomalší. Koleno je tuhé, ale silou vôle sa prinútim nechodiť. Ide to. Krok po kroku, prískok k prískoku. Tréning z maratónov sa pozná. Pohoda-nepohoda, telo si pamätá, ako sa behá. I cez trochu bolesti. Zrazu pozorujem, že zasa normálne bežím.

Som v Smokovci. „Prečo ten ujo tak beží?“ Ponáhľa sa na večeru, pomyslím si. Beh po chodníkoch je iná disciplína. Systémy sú už navyknuté na sneh, s rovnováhou nemám problémy. A na hlavnej ceste do Dolného Smokovca už sneh nie je. Dokonca ani posyp. Fičím tempom pod päť minút, – bodaj by aj nie, keď je to krásne dole kopcom! Úspešne sa zaparkujem v kolibe. Skoro dvadsaťdva kilometrov, okolo 800 metrov prevýšenia. Som spokojný.