Zollcník, zllo-ník

Klasika o utečencoch a dokladoch. Zdroj: wikipedia

Predohra: Pred autobusom v Bratislave sa ma stewardka pýta na občianku alebo pas. Rezolútne odpovedám kladne, ukážem na peňaženku – doklady mám, vyťahovať ich zbytočne nechcem. Stewardka odovzdane pokračuje k ďalším cestujúcim.

Obraz 1 – Jarovce: Autobus spomalí odbočí bokom. Pred nami sú policajti. Spomínam si, ako sme takto zastavili v zime a nasledovala kontrola dokladov u každého cestujúceho. V srdci Schengenského priestoru geograficky, mentálne (žiaľ) na ďalekej periférii. Dočasné kontroly, ktoré sme horko-ťažko prijali počas futbalových majstrovstiev 2008, sa menia na bežnú realitu.

Cítim hnev. Lokálna politika si vynucuje kontroly autobusov z krajiny, ktorá utečencov ani neprijíma, ani ich nemá ako na svojom území mať.

Autobus nakoniec nezastavuje.

Obraz 2 – Zürich: Na prestup mám hodinu. Na bráne E ma privítajú rady čakajúce na kontrolu dokladov. Nevyzerá to dobre a chmúrne myšlienky zaháňa len viera v helvétsku efektivitu. Vyťahujúc pas sa rezignovane sa staviam na koniec, keď ma vyrušia dve vety. „Ste z Únie? Využite automatický systém.“ Ajhľa. Špeciálny koridor pre občanov EÚ a Švajčiarska. Sken pasu, potom fotenie. Mašine sa však nepáčim: alebo sa príliš mračím, alebo si myslí, že by som mal na krku mať iné slúchadlá. Predsa len pôjdem na prepážku. „Dobrý deň, ste zo Slovenska? A do Štátov letíte? Hej, rozumiem, že mašina má svojský zmysel pre humor. Majte sa dobre“. Cítim sa ako gróf. Mám silný európsky pas a komunikácia so švajčiarskym colníkom bola profesionálna aj ľudská.

Pred vstupom na bránu, odkiaľ sa lieta do Štátov, vyčíňa ďalšia kontrola. Rady masívne, ľudí veľa, nervozita značná. Zvyčajné otázky a ďalšia kontrola pasu. Ak by som neutekal na let, bolo by to nepríjemné. Takto je to stres.

Obraz 3 – Letisko v San Franciscu: Prvým krokom je prebojovať sa k samoobslužným terminálom na ESTA. Odtlačky prstov. Prsty sa zasa neomylne odmietajú nechať načítať. Pomôže colník. Dáva mi sanitizér. S počudovaním prijímam (opak ani len nezvažujem) a pokúšam sa opätovne. Tento raz úspešne. Radostne vykročím – a zisťujem, že to pravé čakanie je len pred mnou. O 65 (slovom šesťdesiatpäť) minút neskôr som na prepážke. „Priložte prsty. Vyššie. Silnejšie. Nižšie.“ „Typicky sa nedajú oskenovať“. “Dobre, navlhčite si ich dychom.“ Dych nie je až taký účinný ako sanitizér, ale naveľa-naveľa sa prsty načítajú. 

Dosť veľká otrava. Procesne nerozumiem, prečo sa tie prsty načítajú dva razy. A rozmýšľam nad tým, prečo krajina, čo z prisťahovalcov prosperuje asi najviac na svete, nevytvorí systém, ktorý utrmácaným pocestným vstup uľahčí. Zvlášť súcitím s posádkou lietadla – ako mi prezradili, týmto procesom si prejdú pri každej ceste.

Pocit grófa zo mňa už dávno spadol. A to som stále som držiteľom jedného z najsilnejších pasov na svete. A všetko, čo je potrebné na vstup a pobyt, mám. A nechcem si predstavovať situáciu, keď by to tak nebolo.